Na naše otázky odpovedal Hugo Chinchilla Fuenstes, čistič topánok z Los Angeles. Pred jedenástimi rokmi odišiel z rodnej Guatemaly vyskúšať si americký sen.
Čo Ťa napĺňa nádejou?
Istota, že si môžem dovoliť, čo si želám, pokiaľ pracujem dostatočne tvrdo. Začínal som ako čistič topánok na ulici a dnes vlastním vlastný stánok,prednedávnom som si dokonca otvoril prvá filiálku.
Ktorú krajinu považuješ za svoj domov?
Mojím domovom je Guatemala. Žil som v nej až do 18 rokov. Po škole som si však tam nedokázal nájsť takú prácu, z ktorej by som vedel uživiť rodinu. Preto som sa rozhodol vysťahovať sa do USA.
Čo Ti z tvojej domovskej krajiny najviac chýba?
Chýba mi tu disciplína, ktorú sme tam mali ako deti. Do školy sme vždy chodili v uniforme, vo vyžehlenej košeli a so starostlivo ostrihanými vlasmi. V Los Angeles si kaźdý chodí, ako sa mu len zachce.
Čo by si svojmu prateľovi nikdy neopustil?
Keby si niečo dovoľoval k mojej žene.
Keby si mi chcel teraz niečo darovať, čo by to bolo?
Nebolo by to nič materiálne, len dobrá rada: Nikdy sa na svete necíťte sami. Som veriaci, verím že Boh je stále s nami a náš život riadi v náš prospech, hoci to nie vždy tak vyzerá.
Čo bolo pre Teba v detstve najväčším šťastím?
Moja mama nás súrodencov opustila, keď som mal len dva roky. Nemal som s ňou ani jednu fotografiu. Vyrastal som u nevlastnej mamy, ktorá má občas aj vybila. Jedného dňa, to som mal asi sedem rokov, prišla do našej triedy v škole jedna cudzia źena. Moja staršia sestra mi vtedy povedala: “Toto je naša mama.” Taký šťastný som už nebol nikdy potom.
Keby si mal dať dieťaťu do života jednu radu - aká by to bola?
Radu od mojej mamy. Keď už bola veľmi chorá, objala ma, pobozkala na pery a povedala: “Vždy buď džentlmen a voči ženám sa vždy správaj s rešpektom.” O týždeň umrela. Jej bozk cítim dodnes.
Čo bolo pre Teba najväčším sklamaním?
Raz som požičal svojmu bratovi 400 dolárov, aby si mohol urobiť vodičský preukaz na nákladné vozidlá. On však peniaze radšej utratil na alkohol a drogy. Dnes sedí vo väzení. Som sklamaný, že nevyužil svoju šancu.
Ktorý rok tvojho života bol doteraz najlepší?
Bol to rok, keď som spoznal svoju manželku. Pracovala v bezpečnostnej službe v jednom nákupnom centre. Odvážil som sa ju osloviť a pozvať na rande. Jedlo ma stálo 21 dolárov, bol som však taký šťastný, že som nechal sprepitné 39 dolárov.
Ako človek spozná pravú lásku?
Trvalo pol rok, kým ma moja žena predstavila svojmu otcovi. Mal voči mne veľké predsudky, veď som bol len čističom topánok z Guatemaly. Verím však, že keď Vás napriek tomu pozve žena k sebe domov, je to pravá láska.
Koľko by si chcel mať peňazí?
Nie príliš veľa, pretože peniaze menia character. Malo by ich byť dosť na to, aby som dokázal splatiť účty, dvakrát za rok ísť na dovolenku a aby som si jedného dňa mohol kúpiť dom s dvoma izbami a jednou kúpeľňou.
Čo Ti chýba ku šťastiu?
Deti. Moja manželka mala pred tromi mesiacmi spontánny potrat, boli sme vtedy veľmi smutní. Pri práci som sa však napriek tomu snažil usmievať. Jeden stály zákazník ma však prekukol a povedal: “Dnes si si nasadil falošný úsmev.” To ma tak zobralo, až som sa rozplakal.
Kedy sis a naposledy srdečne zasmial?
Keď som dnes ráno na facebooku uvidel jedno video. Rád si pozerám krátke zábavné filmy s ľuďmi, ktorí vyskúšajú nejaký trik a potom spadnú na nos.